Denníček

​

Slúbený dom

 

Dni sa pomaly vlečú, jeden za druhým. Práca je v pohode. Celkom sa mi páči pracovať na ministerstve. Väčšinu času robím nejaké administratívne úkony, čo je fajn. Môžem ísť svojim tempom, spraviť si vlastný organizačný systém v zložkách a keď ma to začne nudiť, môžem si dať pauzu a len tak sa baviť s June alebo sa ísť prejsť na záchody. Tá chodba je TAK HROZNE DLHÁ! Musí sa s tým počítať a nikdy nečakať príliš dlho aby človek išiel na záchod.

​

Práca na farme už nejde tak dobre, nemám tak moc času ako by som chcela a keď už nejaký mám, radšej ho strávim niečím, čo si užijem viac. Trebárs písaním objednávok na šikmú kvôli darčeku pre Maxa, alebo trávením času s Jamiem, Barrym či June. Ale stále sa snažím prichádzať ako najčastejšie to ide. Čo popravde nie je moc. Ale zatial sa snažím!

Keď sme u Maxa, nemá rád svoje narodeniny. Aj tak som mu ale do tváre hodila darček. Kúpila som mu magický astroláb! Neviem, čo presne to robí, ale podla popiskov by to malo byť fajn pre astronóma, kvôli spedovaniu oblohy a počítaniu vzdialenosti vesmírnych telies. Hlavne to vyzeralo hrozne cool. 

​

No ale okrem Maxovo narodenín sme s June dostali jemný šok od našich rodičov.

Pár dní vzad nám totiž prišla sova od rodičov, mne ja June. Povedali nám, že musíme prísť domov, vraj je to niečo velmi dôležité a June otec nás ide vyzdvihnúť. Samozrejme sme sa zlakli, že sme sa dostali do nejakých problémov, alebo sa niečo strašné stalo. Hneď sme vyrazili na miesto stretnutia a počkali na pána Deeren. Netrvalo to dlho, bol tam načas. Jeho tvár však moc neprezrádzala. Premiestnil nás k nám na pozemok.  

​

Napokon sme zistili, že si z nás len pekne vystrelili. Začalo to ako biznis meeting v našej obývačke. Očividne rodičia nás oboch zriadili nejaké sporenie, ale žiadne z nich nestačí na celý dom. Takže prišli z návrhom a pýtali sa, či by sme radšej chceli spoločný dom v Londýne, alebo nejaký menší byt niekde inde každá sama. Čo k tomu dodať? Ani sme nečakali a už sme potvrdzivali spoločné bývanie v Londýne. To znamená, že ja a June budeme spolubývajúce aj po škole. To je tak SUPER! Už sa nemôžem dočkať nášho nového domu.

​

Nedostaneme ho teda skôr než po škole, ale whatever, vôbec ma to netrápi! Som tak hrozne ŠŤASTNÁ. Ja viem, že je to moc skoro, ale nemôžem si pomôcť. Musím uvažovať nad našim novým budúcim domom takmer stále. Ako bude asi vyzerať. Aké by som chcela vybavenie. Aké by sa páčilo June? Aké izby tam budú? Mali by sme mať kuchyňu a jedáleň zvlášť? Kuchyňu a obyvku spolu?  Akej farby budem mať spálňu?! Ťahá ma to k tomu, aby som si prečítala úplne všetky časopisy s vybavením pre domácnosť.

​

Samozrejme je mi jasné že je to moc skoro a musím počkať. Možno sa mi to za rok bude páčiť úplne inak. Alebo aj nie. Ale teraz, teraz sa aspoň občas mrknem na časopis s nábytkom. 

Proste sa už NEMÔŽEM DOČKAŤ!

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

​