Denníček
Rozchod
Pred pár dňami som sa rozišla s Jamiem.
Well, ani neviem, či isme naozaj boli spolu týmto spôsobom. Bola som si tak istá, ale už nie som.
A to najhoršie na tom? Ani neviem, všetko sa mi zdá najhoršie. Snažím sa tváriť v pohode. Snažím sa BYŤ v pohode. Ale nie som.
Cez deň sa usmievam, som veselá, slušná, príjemná. Stará dobrá Abby. Ale je to len maska, ktorú si každé ráno nasadím, ako make-up. Usmievam sa, ale vnútri sa cítim prázdno. A v noci, keď je všetko potichu, moja mysel kričí najhlasnejšie. Chvílku mi je to jedno, necítim vôbec nič. A potom mám pocit, že vybuchnem. Som naštvaná na Jamieho, za to čo mi urobil. Som naštvaná na seba, za to že som to nevidela. Som zničená z toho ako sa to pokazilo. Dáva to vôbec zmysel?
Všetko spochybňujem...
Pár dní dozadu sme boli na poslednom rande. Myslela som si že to bude len ďalšie z rady skvelých chvíl. Vedela som čo chcem a vedela som ako to chcem. Boli sme u neho, sledovali film. Nie že by sme mu venovali pozornosť. Skončili sme spolu v jeho posteli. Vyspala som sa s ním v ten večer po prvý krát. A on bol perfektný gentleman. Chlapec, ktorého chce každé dievča. Bol pozorný a opatrný. Dal si pozor že som v pohode so všetkým. V ten moment som ho milovala. Teraz sedím v tmavom kúte pracovného stanu píšuc tento zápisok, pretože tu ma nikto neuvidí plakať. A tak to chcem udržať.
Pár dní po našej spoločnej noci som šla do práce, ako každý iný deň. Prezliekla som sa v izbe a potom šla dolu, mrknúť sa, či tam nie je nikto, s kým by sa dalo baviť. Stretla som Maxa. Bol na niečo zameraný ale ja som to nejak neriešila. Bolo zábavné, ako povyskočil, keď som sa mu prihovorila. Stiahol ma k sebe a prišla i Laurie. Boli nejaký divný, obaja. Ale potom ukázali na opačnú stranu miestnosti a ja som sa tiež zamerala na ten bod. Bol tam Jamie. Šťastne som vyskočila pripravená zakričať jeho meno, keď ma späť stiahli ruky mojich spolusediacich a obaja ma umlčali. Nerozumela som. Nechápala som, čo sa deje. Ale šla som s tým a zostala sa ticho dívať. Čím dlhšie som sa dívala, tým horšie to bolo. Videla som ho ako sa díva na Miu. Jeho telo natočené k nej. Možno sú len priatelia? Niečo vo mne sa zlomilo. Vyzerali trochu viac než priatelsky. Spoločnosť u stolu sa rozdelila a zostal tam len Jamie s Miou. Max sa ho chcel ísť spýtať čo sa deje, ale môj rozum hovoril nie. Pracovala som na Ministerstve tak dlho, že sa to o mňa poriadne otrelo a tak som sa rozhodla, že nechcem nikoho podozrievať na základe mojich predstáv. Ak by sa niečo dialo, mali by sme to poriadne prešetriť. A tak som povedala skupinke, že sa presunieme za nich a budeme počúvať. Ani neviem prečo som chcela špehovať. Neverila som, že mi povie pravdu? Kto vie. Ale pustili sme sa do toho.
Pomaly sme sa presunuli k stolu za nimi, ani si nás nevšimli. Sedela som tam a počúvala. Počúvala som, ako môj chlapec flirtuje s iným dievčaťom. Bolo to jasné ako deň a ja som sa snažila to vyfiltrovať, tak dlho ako to len šlo. Potom sa jej ale spýtal na rande a vymenoval možnosti, tie isté možnosti ako sme spravili my. Naše rande. Snapla som. Nemohla som dlhšie čakať. Nejaké monštrum vo mne prevzalo kontrolu a ja som prišla k ich stolu. Naklonila som sa k nim s úsmevom, chladným a nebezpečným. Bola som tak naštvaná, tak chladná. Mráz prešiel po mojom chrbte. MAla som pocit, akoby som len sledovala niekoho iného vstúpiť do môjho tela a hovoriť za mňa. Pozdravila som ich, spýtala som sa čo robia a povedala Mii, aby ho nechala ak nechce mať zlomené srdce. Oznámil mi, že sme predsa neboli exkluzívny. Že som to vzala celé zle. Úplne ma to rozhodilo. Z defenzívy prešiel do útoku a ja som to nevydržala.
Moja ruka sa sama pohla, nahor a priamo na jeho líce. Zvuk dopadajúcej facky prekvapil asi každého. Laurie a Max odrazu stáli a Mia púlila oči. Ale ja som videla iba jednu vec, Jamieho výraz. Tak prekvapený. Cítila som sa skvele. Odkráčala som, oslobodzujúc ho. Oslobodzujúc seba. Môže si robiť čo chce. JA sa s rozchádzam S NÍM. Max mu takmer tiež vrazil. Boli obaja milý. Vzali ma odtial preč, pýtali sa ako mi je a čo chcem robiť. Dali sme si ležák a prišla aj June. A pod prišla myslím, vzala som ju sebou keď som ju stretla v izbe.
Bavili sme sa väčšinu večera. Nakoniec som sa ospravedlnila, že pôjdem spať a Max s June zostali dlhšie. Akokolvek vpohode som sa tvárila ten večer, všetko sa to zosypalo hneď ako sa moje telo dotklo postele. Zahrabala som sa pod prikrývku od hlavy až po päty a preplakala väčšinu noci. Zobudenie bolo velmi ťažké. Moc som nenaspala. Potom som prešla celým dňom. Zas a znovu.
Každý deň o trošku jednoduchšie. Ešte to nie je dobré, ani náhodou. Je to príšerne ťažké. Nič ma neteší, neviem sa sústrediť. Moja mysel sa stále vracia k nemu. K nám. K tej zrade. Dala som všetko chlapcovi, ktorý so to rozmyslel. Nemôžem to vziať späť. Bola to chyba? Malo sa to stať? A čo sa stane ďalej?
Neviem. Ale nebudem tým porazená. DOSTANEM sa z toho. Jedného dňa sa z toho dostanem a budem zas v pohode.
Našli ste chybu? Pomôžte mi s opravou.