Denníček

 

Bradavické tornáda

​

Prvé týždne školy boli celkom v pohode. Niekolkokrát som videla Reeca, nie moc, ale tu a tam. Vždy si našiel čas sa na mňa usmiať a zamávať. Nezáležalo na tom, či to bolo v poloprázdnej Velkej sieni na obed, alebo v triede plnej našich spolužiakov. Je to vlastne milé.

Ale naspäť k veci. A vôbec tomu nebudeš veriť. Normálne tu bolo TORNÁDO! V ŠKOLE! A nie jedno!

Dnes sme mali tréning famfrpálu, a začalo to fakt skvele. Neprišla som neskoro, bola som prezlečená do svojho cvičiaceho úboru. Profesor Taylor bol pohladný ako vždy, a bola tam kopa ludí. Začali sme ako obvykle. Rozcvička, nejaké lietanie naokolo. Dve dievčatá prišli na nábor. Všetko to bola sranda, až kým neprišiel vietor. Najprv to bol len trochu väčší nápor. Potom prišiel ďalší. Následne som stratila kontrolu a pustila camrál. A potom prišiel hlas profesora Taylora, ktorý nás vyzíval k pristániu. A tak som pristála. Keď som pozrela nahor, uvidela som to. Stĺp vetra, ktorý sa na nás valil od Zakázaného lesa. Bolo to hrozne desivé!

Všetko sme nechali kde to bolo a bežali do školy. Profesor Tyler Taylor sa ešte vrátil, aby sa presvedčil, že sa nik nestratil, zatial čo my sme čakali vo vnútri hradu. Potom boli všetci študenti zavolaní aby sa zgrupili vo svojich fakultách. Bolo to neuveritelné. Nikdy predtým som sa tak nebála. Ako skupina sme sa rovno vydali do Havraspárskej veže, dúfajúc, že to celé skončí. Ale to by bolo moc lahké, že?

Po chvíli už sme boli všetci hore, naša skupina, staršia skupina, všetci, Max, Stu, Vianna, June... Bavili sme sa o tom, čo sa stalo a koho zastihlo počasie. Odrazu sa znovu objavil ten istý horor, s tresknutím sa rozleteli balkónové dvere. Prudký vietor sa nahrnul do vnútra fakulty a zhadzoval všetko zo stolov a privial kopu bordelu.

Chvílu to trvalo znovu dvere zavrieť, ale zafungovalo to. Ako sme sa dívali von, videli sme nie jedno, nie dve, ale mrte tornád ako smerujú k nám.

Rozbehli sme sa dolu schodmi tak rýchlo, ako nám nohy dovolili, hladajúc niekoho z personálu školy. Necítili sme sa bezpečne. Dobehli sme až do Velkej siene a pozreli nahor na strop, keď všetko prestalo. Odrazu bolo všade ticho.

Napokon sme niekoho našli, kto nám pomohol a trochu upokojil naše mysle. Večer, keď bolo všetko pod kontrolou, alebo nám to tak povedali, ešte prišiel profesor Leicester na návštevu. Začaroval každé okno vo fakulte aby bolo zabezpečené, keby sa tornáda vrátili počas noci.

Väčšina ludí bola vydesená. A ja tiež. Ale i tak som sa rozhodla spať vo svojej posteli. Bola to bezsenná noc, a tak som začala písať tento zápisok. Moje ruky už sa netrasú tolko ako predtým, ale táto skúsenosť zostane navždy v mojej mysli.

​